Hora Arunačala bola živá každý deň. Nikdy to nebol ten istý kopec, aký som videl včera. Nie. Mal som zvláštnu rutinu. Každé ráno, keď som vstal z postele, neotvoril som oči. Pomaly som vyšiel z mojej izby; vyšiel som von z domu, pridŕžal som sa steny parapetu a vyšiel som von, postavil sa na určité miesto. Vedel som, že obvykle z toho miesta bude kopec vidno. Postavil som sa na to miesto až tam otvoril oči, aby prvá vec, ktorú som ráno videl keď otvorím oči bol ten kopec. Uvidel by som Arunačalu.

Akosi to moji bratia vedeli. Vedeli, že ako prvú vec akonáhle sa zobudím, chcem vidieť horu. A chceli si zo mňa robiť posmech. Keď vedeli, že som vstal a pomaly kráčam, prišli postavili sa presne predo mňa. Keď som otvoril oči a nevidel horu ale videl jedného z nich, vrátil by som sa a zasa by som si ľahol. Nerobil by som ten deň nič. Nerobil by som moje denné aktivity, neokúpal by som sa, vrátil by som sa nazad a ľahol si, spal znova pol hodinu, zobudil sa a pomaly kráčal a vrátil sa na miesto a otvoril oči. Len keď som ráno ako prvú vec videl horu, robil som moju rutinu.

Bolo to veľmi zvláštne a vyzeralo to trošku poverčivo. Ale vždy som cítil, že som sa narodil alebo vzal si telo kvôli prítažlivosti hory, že priťahuje osvietené bytosti. V jazyku Tamil je prekrásny verš o hore, ktorá priťahuje okolo seba osvietené bytosti. Táto hora je za to, že priťahuje osvietené bytosti rešpektovaná nie len na tejto planéte Zem ale aj na ostatných planétach. Ale dokáže priťahovať osvietené bytosti na planétu Zem aj z iných odlišných priestorov. Tak som horu nikdy nebral za samozrejmú. Bola to prítomnosť vždy žijúca.

V jeden deň, keď bol súmrak som si sadol. Bola poornima (spln mesiaca). Stále si spomínam, že bola poornima (spln mesiaca) a mesiac vychádzal, slnko zapadalo. Na Poornimu (spln mesiaca) môžete pozorovať oboje – mesiac aj slnko. Mesiac vychádzal a slnko zapadalo. Okolo mňa bolo hlboké ticho. Hoci aj keď to bola malá dedina alebo mesto, v momente, keď nastal večer, prakticky úplne stíchlo. Nebolo počuť žiaden zvuk vozidla. V tých dňoch tam neboli vozidlá. Nebol žiaden iný zvuk. Bolo to také intenzívne a výrazné ticho.

Snažil som sa hrať s jednoduchou technikou hľadania zdroja mojich myšlienok. Snažil som sa vidieť, odkiaľ myšlienky prichádzajú. Snažil som sa vidieť, kde majú myšlienky pôvod. Ako som pomaly začal hľadať zdroj mojich myšlienkok, tak prvá jasnosť, ktorá sa mi udiala, bola, že nie som taký tuhý ako som si vždy myslel. Telo a myseľ nie sú tuhé. Sú proste tekuté, porézne a prázdne. Môžete do nich vstúpiť a z nich vystúpiť. Môžete z nich vystúpiť alebo do nich vstúpiť. Je možné urobiť všetko. Prvá pravda bola, že som prázdna, porézna bytosť.

V druhom kroku som pomaly videl, že sa oči zatvorili. Kvôli tomu hlbokému tichu som ani len necítil, že sedím s otvorenými očami. Oči sa zatvorili sami. Ďalšia vec bola, že sa vo vnútri niečo otvorilo, čo sa vymykalo týmto dvom očiam. V ten moment, keď sa to otvorilo, som nebol schopný vidieť predo mňa ale bol som schopný vidieť celých 360 stupňov. Pochopte, celých 360 stupňov. Pochopte, že to nebolo len videnie, dokázal som cítiť, že celá vec bola mnou. Pochopte, že ak niečo vidíte so zavretými očami, tak to vidíte len vo vnútri svojho vnútorného priestoru. Cítite to. Vy to nielen vidíte. Nemôžem ani povedať, že som videl 360 stupňov. Len som cítil, že to bolo úplne prelomené, tá myšlienka obmedzenia, hranice bola prelomená. A dokázal som vidieť úplných 360 stupňov. Všetkých 8 smerov, nad pod, všetko.

Nie len to ako nažive sa cítite vo vnútri vášho tela, ale ten istý život, tú rovnakú prítomnosť som prežíval so všetkým vôkol mňa. Vy všetci teraz viete, že sa nachádzate vo vnútri vašej pokožky. Takúto rovnajú prítomnosť som prežíval so všetkým, s horou, s chrámom, s dedinou, so stromami, so skalami, so všetkým. Proste som intenzívne cítil, že som prítomný vo všetkom. Bola to intenzívna, hlboká prítomnosť.

-Avatár, Jeho Svätosť Paramahamsa Nithyananda

Avatár odhaľuje svoju skúsenosť: