1. deň Leely Alankar pre Nithyananda Poornima Brahmotsavam

LEELA ZOSTUPU

Táto Leela je príbehom Avatára ako pristál na planéte – prevzal ľudskú formu v posvätnom meste Tiruvannamalai alebo Arunachale.

“Arunachala je duchovným letiskom a inkubátorom pre inkarnácie.
Pochopte do hĺbky: že táto hora nie je obyčajná hora. Ak zoberieme prijímaciu stanicu, bude prijímať hocijaký typ vĺn alebo signálu, je to tak? Takisto, toto posvätné miesto je miestom, ktoré inkarnácie priťahuje na letisko, môžete zároveň pristáť a aj zastaviť? Potrebujete na to pristávaciu dráhu, áno? Rovnako, keď zostúpi beztvará existencia do ľudskej formy, zostúpi ako Ganga; ako blesk; musí zostúpiť, použiť brzdy a usadiť sa v tele. Tiruvannamalai je na toto pristávacou dráhou. Je spirituálnym inkubátorom, duchovnou dráhou, duchovným letiskom pre zostúpenie inkarnácií.”
– Paramahamsa Nithyananda

Biologická matka Avatára Ma Lokanayaki, vo svojej nevinnosti nevedela , že všetci bohovia a bohyne v Devaloke, vrátane Višnu a Brahmu samotných nazerali na Zem z božských nebies. Január 1978 je označovaný ako koniec negativity raz a navždy. Každé nazhromaždené utrpenie a kalamity, ktoré sa udiali od konca éry Kalki Avatära boli určené na zánik. Celé univerzum jasalo, keď z Kajláša zostúpil Sadašiva v celej jeho veľkoleposti, pre ďalšiu Leelu na planéte Zemi! Všetci gandharvas, munis, ganas, a aj asuras a obyvatelia podzemia sledovali, dychtivo čakali na zrodenie Avatára Sadašivu, ktorý by bol nazývaný Paramahamsa Nithyananda.

Zostup jeho vlastnými slovami:
“Nebola ani tma ani veľa svetla; planétu Zem zahalila nedefinovateľná farba.
V oblasti, ktorú teraz vnímam ako Južnú Indiu, sa zjavilo silné svetlo. Vtedy som nevedel kde som. Hranice sú to, čo vyznačíme. Kde sú v kozme hranice?

Vstúpil som do toho svetla vo forme žiarivého meteora.
Tým ďalším znakom, ktorý som svojim vnútorným okom vnímal bola Arunäcala, a vedel som, že som znova prijal telo. Vstúpil som do maternice mojej matky. Bolo to vedomé narodenie.
Kým som sa usadil v tele, trvalo mi to muhurtu, ktorá je v Hinduizme meraným časovým úsekom asi 45 minút.
Videl som tri šmýkačky. Tá prvá: svet, kde tma pokrývala tmu; videl som kozmos. Druhá šmýkačka: hora Tiruvannamalai a svetlo. Ďalšie, videl som veľmi jasne, zrazu, ako svetelná guľa, všetko čo som cítil ako „Ja“ pristálo v pupočnej šnúre mojej matky.

Udialo sa to v roku 1978, v tamilskom mesiaci Margazhi, cez hviezdu – chitra nakshatra, kanyä rasi, kanyä lagnam. Bol to normálny pôrod bez bolesti. Jediná vec, dieťa bolo skutočne veľké! Moja matka povedala, že som mal 5kg. Telo bolo vyspelé, zodpovedajúc trojročnému dieťaťu – ako Meenakši, ktorá nikdy nebola porodená, ale priamo vystúpila z posvätného ohňového rituálu ako trojročné dievča. Moja matka tiež hovorila, že som nikdy neplakal.”