Jedna z mojich starých mám … bola vzdialenou príbuznou. Ak deti nejedli, tak im táto starenka pohrozila. V strede záhrady bola obrovská studňa taká aká je v dedinách. Ona by zakričala, “Ak nebudeš jesť, tak ťa dám do tej studne!” Chytila by dieťa za ruku, do druhej ruky by vzala trocha jedla, ukázala na tú studňu a povedala, “vidíš? Pustím ťa tam do nej!” Deti kričali s otvorenými ústami a ona im tam vložila jedlo! Takto nakŕmila deti.

Vzal som Ganešu do jednej ruky a do druhej trocha jedla. Ukázal som mu studňu a povedal, “Vidíš túto studňu? Hodím ťa do nej.” Skúšal som to dva alebo tri krát. Ale on neotvoril svoje ústa!

Bývalo tam vedro, ktorým vyťahovali vodu zo studne.Vložil som Ganešu do toho vedra a začal som ho spúšťať do studne s malým lanom a hrozil som mu. “Vidíš? Skutočne ťa tam púšťam!”

Ale zrazu som sa zarazil, “Ako bude Ganeša jesť, ak si to teraz rozmyslí?”
Tak som ho vybral von, vložil som nejaké jedlo tiež do nádoby a začal ho zasa spúšťať. Vedro sa už skoro dotýkalo povrchu vody, ale nič sa nedialo. Nemal som to srdce, aby som vložil Ganešu do vody. Bol to príliš. Skutočne pre mňa znamenal veľa. Nebol pre mňa len kamennou deity. Bol pre mňa životom!

Mal som voči nemu veľmi silný vzťah, tak som mu mohol len pohroziť; v skutočnosti som ho nedokázal vložiť do studne! Tak čo s tým? Nakoniec som ho vybral von.

~Avatár, Jeho Svätosť Paramahamsa Nithyananda