Z rannej správy Paramahamsa Nithyanandu, 11. júl 2015

Vítam vás všetkých s mojou láskou a rešpektom.

Dovoľte mi predstaviť Načiketu, najvyššie stelesnenie a vyjadrenie „shradha“, ktoré bolo kedy zaznamenané v ľudskej histórii. Prekladám shradha ako autentickosť, nie ako úprimnosť. Mám svoj vlastný dôvod na tento preklad a dovoľujem si prekladať zo sanskritu, aj keď to nie je prijateľné podľa spoločenskej gramatiky. V sanskrite máme výnimku, Asha Payoga, keď sa rišiovia rozhodli dávať slovám určitý význam. Mali slobodu urobiť to, pretože majstri poznajú jazyk. Hoci je rozvinutý intelektuálmi a poetmi, nemá všetky možnosti vyjadriť to, čo chcú osvietené bytosti. Takže osvietené bytosti dostali zriedkavú výnimku interpretovať a vysvetľovať slová tak, ako to chcú a rozširovať pravidlá gramatiky tak, ako to chcú. Takže ja prekladám slovo shradha ako autentickosť. Toto bude hlavné jadro učenia.

Toto bude autorita. Načiketa. Poviem vám, sú knihy, ktoré hovoria o hrdinoch. Sú knihy, ktoré oslavujú a velebia hrdinov. Sú knihy, ktoré hovoria iba o princípoch. Sú knihy, ktoré sú poéziou o hrdinoch. Mať niekoho, kto o vás napíše poéziu, príbehy, to nie je nič veľké. Veľa politikov na celom svete to získalo. Ale kniha, ktorá hovorí iba o princípoch, upanišády, ak táto kniha čo i len spomenie vaše meno, znamená to, že by ste mali byť nepopierateľná osobnosť!

Načiketova jednoduchá autentickosť, neoblomná nevinnosť, nevinnosť, ktorá nie je pripravená na kompromisy a na to, aby sa stala nevedomosťou, sa stáva autentickosťou. Počúvajte. Keď je nevinnosť pripravená byť tyranizovaná kvôli vlastným záujmom, stáva sa nevedomosťou. Ak je postavená na svojej sile, stáva sa autentickosťou. Nevinnosť môže byť tyranizovaná nevedomosťou. Ak ju ochraňujete tým, že nedovolíte jej tyranizovanie, môže sa jednoducho stať autentickosťou!

Veľmi jasne vidím Načiketu, ten deň, keď sa postavil. Hovorím vám, nevynechal jediné slovo, ktoré bolo potrebné vysloviť a nepovedal jediné slovo, ktoré by nemalo byť vyslovené. Skutočný upanišádický riši. Nič viac, nič menej.

Načiketa nepovedal svojmu otcovi: „Otec, to, čo robíš, nie je správne. Nedávaš nič, čo je hodnotné a vzácne.“ Nehovorí: „Otec, si neautentický!“ Nie! Je nielen dobrý syn. Je to ten najlepší syn, akého môžete mať! Je taký jemný, taký krásny. Iba si stojí za svojou autentickosťou. Lenže neautentický človek zraňuje sám seba. Cíti sa hrozne zranený vo chvíli, keď vidí autentického človeka, pretože zrazu sa objavuje všetka vaša neautentickosť a vy vidíte: „Ó, Bože, pripomína mi to veľa mojich komponentov!“ Keď pred sebou vidíte človeka, akým ste vždy chceli byť, zraňuje vás, prečo ste to nedosiahli.

Neautentickosť vždy zraňuje. Nepotrebujete dokonca nič zvonku na to, aby ste provokovali neautentického človeka. Stačí, ak vidí autentického človeka a bude podráždený. Neautentický človek sa trasie vo chvíli, keď vidí autentického človeka. V tomto strachu začnete chrliť, otvárať všetku svoju hlúposť. Prosím pochopte, keď chrlite vašu hlúposť, ľudia to jednoducho zachytia.

Načiketa Vadžašravu nezraňuje. Vadžašrava je jeho guru, ačárija (učiteľ), peeta a radža (panovník)! Zdroj jeho jedla, zdroj jeho vedomostí, zdroj jeho domova, zdroj jeho života samotného! On Vadžašravu nezraňuje. Iba mu pripomína: „Mal by si dávať všetko, čo miluješ. A ja viem, že ma hlboko miluješ. Komu ma dáš?“

Autentickosť je taká, že nikdy nezraní a aj keď niekto zraňuje, nikdy nebude zranená. Pochopte, nikdy nezraní. Aj keď sa niekto snaží zraňovať, nikdy nebude zranená. Autentickosť. Aj keď sú všetky moje učenia stratené v nejakom cunami alebo kalamite, len táto jedna pravda je uchovávaná nažive. Autentickosť. Zo všetkých mojich učení toto jedno stačí. Z tohto jedného učenia vytvorím milióny Nithyanandov! Tento jeden je dosť inteligentný, dosť geniálny, dosť schopný na to, aby dal osvietenie miliónom!

Pozrite sa na silu autentickosti. Vo chvíli, keď sa Načiketa pýta otázku: „Otec, komu ma dáš?“, neautentickosť Vadžašravu sa okamžite chveje. Doslova upadá do bezmocnosti a chce sa jednoducho vyhnúť odpovedi.

Akokoľvek sa snažíte vyhnúť môjmu hlasu, bude zvoniť vo vašom vnútri.

Pre Vadžašravu je to príliš a z nečakanej strany. Vie, že opustí telo, tak prečo nedáva tie najlepšie veci? Drží tie najlepšie veci pre Načiketu a on sa ho pýta, pripomína mu. Pochopte, vo chvíli, keď neviete reagovať, prehrali ste. Jednoducho sa odovzdajte. Nesnažte sa pokračovať v boji. Bude to hlúpe. Ak neviete, ako reagovať, znamená to, že bola spytovaná vaša neautentickosť a trasiete sa vo svojom vnútri. No tak! Nádherná príležitosť stať sa autentickými. Lenže pre Vadžašravu je to príliš.

Myslím si, že by som mal režírovať TV seriál o Načiketovi. Až potom bude to, čo chcem vyjadriť, vyjadrené jazykom tela. Oči Vadžašravu by sa mali presunúť od bezmocnosti k chveniu, k nepočúvaniu. Prosím pochopte, je to jedna z najhlúpejších zbraní, ktorú neautentickosť používa na to, aby sa vyhla autentickosti. Nepočúvanie. Uzatvorenie sa. „Strať sa. Zmizni. Nepočúvaj! Je to príliš. V stávke je príliš veľa vecí.“

Pri neautentickosti je jej prvá odpoveď, aby ochránila seba samú pred autentickosťou, nepočúvanie. Aj pri prebúdzaní tretieho oka si veľa ľudí myslí: „Táto schopnosť môže podaná ako šálka kávy alebo čaju alebo ako vreckovka.“ Počúvajte! Najprv musím rozšíriť vaše videnie! Vaše vnímanie! Akonáhle sa udeje rozpínanie, môže byť vložená táto schopnosť. Keby mohla byť podaná len ako vreckovka, mali ste začať! Mali ste poslať odkaz a prijať ju od kuriéra!

Vaša neautentickosť musí byť rozpustená. Musí sa udiať autentické videnie. Až vtedy bude schopnosť, ktorú vám dávam, inicácia, ktorú robím, kundaliny, ktorú prebúdzam, vo vás stabilná. Lenže ak nechcete prechádzať transformáciou, pýtate sa: „Naozaj má schopnosť iniciovať?“ Po tom všetkom nemusím dokazovať, že som Boh. Po iniciovaní toľkých ľudí a spôsobení, že zažívajú túto schopnosť, si myslím, že nemusím dokazovať, že môžem.

Pochopte. Ak autentickosť jedná s neautentickosťou, nezraňuje ju. Snaží sa iba pripomínať. Lenže neautentickosť sa snaží autentickosť priamo zraniť. Pozrite sa na Načiketu. Nesnaží sa Vadžašravu zraniť, lenže Vadžašrava sa snaží priamo zraniť Načiketu! Vadžašrava koná, ako keby nepočúval. Jedna smiešna vec je tá, že keď autentickosť niečo vysloví, tak vo vnútri neautentickosti, aj keď sa snaží zakrývať si uši, bude zvoniť: „Čo! Tu nie! Čo tam?“

Načiketa sa opýtal raz: „Otec, komu ma dáš?“ Pozrite na odovzdanie, na silu autentickosti. Len preto, aby pripomenul otcovi jeho neautentickosť, je pripravený odovzdať sa na dobročinnosť. Keby bol odovzdaný nejakému brahmanovi, vie, že po celý život mu musí slúžiť, starať sa o neho! Ak nejakému kšatrijovi, celý život bude musieť byť vojakom! Ak vajšijovi, bude predavač, účtovník! Ak šudrovi, bude jeho podriadeným! Je pripravený byť darovaný pri dobročinnosti, aby pripomenul svojmu otcovi jeho neautentickosť. Pochopte, všetky vlastnosti autentickosti sú tak krásne popísané. To, ako bude autentický človek myslieť, hovoriť, chápať, konať, reagovať, odpovedať, uvažovať! Všetko je tak krásne popísané v upanišáde iba niekoľkými veršami.

Myslím si, že upanišádickí rišiovia boli jednoducho okúzlení osobnosťou Načiketu. Nie sú schopní prestať ospevovať jeho slávu, uvádzať ho ako hrdinu, hoci všetci prišli k záveru nerobiť hrdinu z nikoho. Ani zo Šivu a Višnua! Len energia predstavuje povahy! Sú ukázaní a popísaní ako predstavitelia povahy! Devi bola popísaná, ale nielen tak, že má dve alebo štyri ruky. Jednoducho ako Matka Príroda. Pretože to mali tak jasné ohľadne predsavzatia vytvoriť knihu o dharme, nie o hrdinovi. Ale myslím si, že Načiketa sa dostal za hranice ich logických schopností editovať. Boli okúzlení jeho slávou. Každý riadok tohto upanišádu ospevuje slávu Načiketu! Sedemročný chlapec je pripravený byť darovaný pri dobročinnosti ako hojivá masť len preto, aby pripomenul otcovi jeho neautentickosť. Aká oddanosť! Pred Načiketovou oddanosťou žiadna iná, ani nikoho iného oddanosť nemôže ani len stáť!

Aká jednoduchá vec. Len pripomenúť otcovi jeho neautentickosť! Mohol sa priamo opýtať: „Otec, pamätáš si verš, ktorý si ma naučil? Že by si mal darovať všetky najlepšie veci, ktoré máš a miluješ?“ Je to nádherný koncept. Čokoľvek, čo spoločnosť akceptuje ako najlepšie a vy to máte, možno diamanty, zlato… Lenže nie je to vždy tak, že to, čo spoločnosť považuje za to najlepšie, považujete za najlepšie aj vy. Možno si budete myslieť, že mango alebo troška soli je najlepšia vec, ktorú máte vo svojom živote.

To je to, čo sa stalo včera. Keď som odpočíval v tejto nálade, tak prišli Swamis, ktorí sa o mňa starajú a začali opisovať: „Tento človek daroval toto, toto.“ Povedal som: „Dajte mi iba jedno mango a nejakú soľ. Nemám záujem o nič iné.“ Odpovedali: „Swamiji!“ Ja som povedal: „To, čo považuje sa najlepšie spoločnosť a to, čo považujem za najlepšie ja teraz, je odlišné. Dajte mi len dve mangá a trochu soli!“

Veľakrát nebude možno to, čo považujete za najlepšie vy, považovať za najlepšie spoločnosť. Ale kráľ by mal mať oboje!

Načiketa mohol jednoducho povedať: „Otec, mal by si darovať najlepšie veci, ktoré máš a najlepšie veci, ktoré miluješ“ a byť spokojný. Ale on to nerobí len preto, aby sa ospravednil. Veľakrát, môžem povedať 90% vašej práce je len ospravedlňovanie, že ste ju urobili, nie to, že ste nedosiahli výsledok. Pozrite sa do svojho vnútra! Veľakrát, keď prácu robíte len preto, aby ste ju urobili, nestarajúc sa o výsledok, to je neautentickosť! Načiketa nemá záujem o túto hru. „Čo môžem urobiť? Pripomenul som mu. Čo môžem urobiť potom?“ Nebol by Načiketom, upanišád by neospevoval jeho slávu. Hovorím vám, vzdať sa bohatstva, pohodlia, luxusu, vzťahov, to všetko je veľmi jednoduché! Ale vzdať sa uznania a túžby byť opísaný ako hrdina znamená doslova vzdať sa samotného života!

Vzdať sa byť centrom diania, vzdať sa byť opísaný ako hrdina. Títo veľkí rišiovia, ktorí sa vzdali dokonca aj túžby byť vykreslení ako hrdinovia. Myslím si, že Načiketove vzdanie sa, zrieknutie sa bolo príliš veľké na to, aby bolo popreté, aby sa mu vyhlo. Dokonca ani rišiovia neboli schopní ovládnuť sa. Len spievali stotru o Načiketovi! (stotra – hymnus adresovaný božstvu.) Snažili sa napísať šastru (veršovaná sanskritská učebnica náboženstva). Nanešťastie boli takí okúzlení, že sa stratili v sláve Načiketu a spievali krásnu piešeň o ňom. Každý riadok je jemný, ale tak nádherne popisujúci Načiketu a jeho slávu.

Počúvajte. Načiketova shradha, nenásilnosť, nezraňovanie, ale schopnosť pripomenúť otcovi jeho neautentickosť. Ak ani upanišádickí rišiovia, ktorí vyhlásili, že nebudú ospevovať ničiu slávu, z nikoho robiť hrdinu vrátane seba samých, ak oni nie sú schopní prestať ospevovať slávu Načiketu, tak ako môžem prestať ja, človek plný oddanosti?

Budem ďalej ospevovať slávu Načiketu najmenej niekoľko ďalších dní. Aký charakter! Aj keby to bola len fantázia, tak si budem vychutnávať charakter tejto fantázie. Určite viem, že to nie je fantázia. Ale aj keby bola, aký charakter! Aká autentickosť! Aká nádhera, aká odvaha, aká sila! Budem ďalej ospevovať Načiketovu slávu.
S týmto vás všetkých žehnám. Nech všetci vyžarujete s integritou, autentickosťou, zodpovednosťou, obohacovaním, spôbovaním života v advaite večnú blaženosť, Nithyananda. Ďakujem. Buďte blažení!